VEĽKÉ BADÍNSKE KATASTROFY

Dobrý sluha, ale zlý pán

Toto príslovie už veľmi dobre poznali aj naši predkovia. S ohňom sa síce dá kamarátiť, ale keď sa vymkne spod kontroly, býva zlenedobre. Po výkriku : „Horí!“ mnohým z nás naskakuje husia koža. A preto naše prvé rozprávanie začíname spomienkou na prvý veľký zdokumentovaný požiar v Badíne z leta roku 1873 – teda pred 140.rokmi.

13. októbra 1873 úradnou listinou oznámil vicišpán (podžupan, úradník štátnej správy), pánovi hlavnému išpánovi ( čo bol v starom Uhorsku najvyšší župný úradník, teda župan), že v Badíne veľmi horelo a dedina potrebuje pomoc. O štyri dni odpísal išpán vicišpánovi, tiež úradne, že najprv treba zistiť a „pomerať“ škodu, tiež aké sú príčiny veľkého ohňa a len tak sa bude dať voľačo vykonať. Až do 29.októbra zisťovali úradníci v hladujúcej dedine príčiny a dôsledky požiaru. Tak sa „na písme“ zrodil prvý opis tragických udalostí, ktorý sa nám zachoval dodnes. „ Požiar zachvátil dedinu 24.augusta 1873 popoludní. Zhorelo 62 budov, medzi nimi aj obecný úrad, škola, rodinné domy a poľnohospodárske budovy. 30 rodín ostalo nielen bez strechy nad hlavou, ale aj bez akejkoľvek obživy. Dvaja ľudia uhoreli (matka so synom) a aj učiteľ Straka bol blízko smrti, lebo ležal chorý. Najväčším nešťastím bolo to, že v dedine sa akurát skončila žatva a vymlátené obilie už bolo v sýpkach v humnách a komorách,a tak všetko zhorelo do tla. Priamo alebo nepriamo bolo poškodených viac ako 450 rodín. Škodu odhadli na 180 000 forintov. Poškodení už dostali 10 000 forintov, ale to je málo. Príde zima a tie rodiny nemajú ničoho. Musia žobrať, ak chcú prežiť. Preto prosia o pomoc. Teraz by bolo dobre rozdať im ešte aspoň 10 000 forintov. A potom budeme potrebovať ďalšie peniaze na budovanie zničených obecných budov, ale aj ďalších domov.“

Horel ako Badín !

Takáto riekanka sa vraj zaužívala v okolí po tejto katastrofe. Či pomoc od župana prišla a v akom rozsahu, to sme sa už nedozvedeli. Isté však je, že ak dovtedy bieda vchádzala do drevených chalúp dverami, tak odteraz aj zhorenou strechou. Čo sa vlastne stalo, že zhorelo viac ako 60 domov ? Dobové pramene tvrdia, že v ten deň bol taký silný vietor, že zabránil ľuďom uhasiť plamene v zárodku. A keď sa to nepodarilo, oheň sa šíril po drevených (ale aj slamených) strechách rýchlosťou blesku. Inde sa uvádza, že ľudia hasiť nemohli, lebo boli popoludní ešte na poli. Lenže sme zistili, že v ten deň bola nedeľa. Tá sa vtedy svätila. Skôr ľudia neboli na takúto situáciu pripravení a neexistovala ešte ani požiarna technika.

V zmätku, ktorý nastal, si každý zachraňoval aspoň holý život. Je teda celkom možné a prirodzené ( a uvádza to aj evanjelická kronika), že hneď po tomto veľkom nešťastí sa v Badíne pokúšali založiť si hasičský spolok. Nie je vylúčené, že si na pôžičku kúpili aj hasičskú striekačku. O splácaní úveru – či skôr jeho nesplácaní- dokumenty sú. O založení spolku však nie. Obec po požiari totiž natoľko schudobnela, že nevládala splácať žiadne dlžoby, nie to ešte vydržiavať hasičov. A bol tu zrejme aj ďalší dôvod. V čase maďarizácie „Horného Uhorska“ sa vtedajšie panstvo s nedôverou pozeralo na akékoľvek slovenskéspolky. A radšej ich zakazovalo, ako povoľovalo. Priaznivejšie podmienky na založenie „Dobrovoľného ohňo – hasičského spolku“ nastali až o dve desaťročia neskoršie, v roku 1893.

Hasičské zbory, avšak len dobrovoľné, alebo obecné, sa začali v Uhorsku zakladať až v 18.storočí. Nadväzovali na zákony cisára Jozefa II., ktorý v roku 1788 vydal prvý požiarny poriadok. V roku 1888 začalo platiť nariadenie, podľa ktorého mali byť v každej obci s viac ako 50 usadlosťami zriadené hasičské zbrojnice.

Ohňo-hasičský spolok v Badíne

Korenšpodencia okolo založenia spolku dobrovoľných ohňo-hasičov začala už 29.augusta 1892. Vtedy z obce napísali vicišpánovi, že si založili hasičský spolok a sľubujú dodať 3 exempláre zakladacích pravidiel (štatútu). Aj ho dodali, lebo vo februári 1893 ich vrchnosť upozorňuje, že vyšiel nový zákon a musia teda stanovy upraviť. Chýba v ňom, kde bude hasičský dom stáť a pridať treba aj plán toho domu. Zároveň im určili čas, dokedy treba veci vybaviť. Tu však zrejme nastali problémy. Badínčania sa, žiaľ, nevedeli dohodnúť. Pekne sa teda pánovi vicišpánovi ospravedlnili a poprosili, aby im termín predĺžil. Zrejme sa tak stalo, lebo 8.júna oznamujú, že už sa dohodli a posielajú 3 exempláre nového štatútu spolu s kresbou (plánom) hasičského domu. 13.júla 1893 im vrchnosť píše, že v Budapešti je všetko, čo malo byť, posielajú späť dva potvrdené exempláre stanov. Z nich jeden musí byť uložený v archíve spolku a druhý má mať pri sebe vždy k nahliadnutiu vedúci spolku.

Tak sa teda pred 120.rokmi začali písať dejiny Dobrovoľného hasičského zboru v Badíne.

Podľa nich bol prvým veliteľom a organizátorom hasičov v našej obci Samuel Kubiš, funkciu hospodára vykonával Pavel Hudoba Drugaj. V samých začiatkoch mali hasiči 10 ks plátennej rovnošaty, 5 ks sekeriek, niekoľko čiapok a pár metrov starých, už zodratých hadíc. Striekačky vraj mali dve, ale nikomu sa nepodarilo zistiť, kto a akým spôsobom ich nadobudol. Ďalším veliteľom bol Pavel Krajči, ktorý pochádzal zo Sielnice a po ňom Ján Hano Drugaj. Jedným z najdlhšie pôsobiacich veliteľov bol Ondrej Brunner. Bolo o ňom všeobecne známe, že bol veľmi zapálený pre vec hasičstva. Nielenže dlhé roky opatroval a viedol pamätnú knihu – kroniku zboru, ale aj tvrdo a neoblomne žiadal vtedajšieho richtára, aby obec zakúpila nové hadice a doplnila aj ďalšiu hasičskú výzbroj a výstroj. Veľká časť jeho požiadaviek bola splnená. Pomáhali mu zástupca veliteľa Pavel Borgula, pokladník Ján Šúr Bábikovie a gazda majetku Pavel Hudoba. Po takmer 7 rokoch ich činnosť prerušila I.svetová vojna (1914-1918). Po nej sa ujali funkcií v zbore tí istí – okrem Borgulu, ktorý padol na fronte. Brunner bol veliteľom až do roku 1922, keď odišiel do Ameriky. Po ňom sa vystriedali viacerí velitelia, ktorí však z rôznych dôvodov odišli z funkcií po krátkom čase. Preto sa stal prelomovým až rok 1932, keď sa veliteľom stal Rudolf Koska. Počas jeho šesťročného pôsobenia zmohutnel hasičský zbor počtom členov, ale aj výzbrojou a výstrojou. Pomáhali mu zástupca veliteľa Ján Bolf Krčmárovie, pokladník Pavel Bolf Sielničan a gazda Pavel Kapusta. Po ročnom pôsobení veliteľa Pavla Hrica Hornoka, nastúpil v roku 1939 na jeho miesto Juraj Bahyl. Zastupoval ho Ondrej Matúch, tajomníkom bol Ján Borgula, pokladníkom Tomáš Slivka. Za krátky čas si veliteľ získal v kolektíve zboru veľkú autoritu, vážnosť a obľubu, aj preto, lebo bol zásadový a prísny. Príkladne sa staral o technické zabezpečenie činnosti hasičskej jednotky. Práve do tohto obdobia spadá získanie prvej motorovej striekačky. Keď sa front II.svetovej vojny približoval k dedine, Bahyl si uvedomoval povinnosť ochrany obyvateľov pred požiarmi. Preto vstupoval do jednaní s vedením obce a dôrazne žiadal, aby bol zbor čo najlepšie vybavený. Viedol ho až do vojnového roku 1944, ktorý sa mu stal osudným. Gestapo ho zatklo, odvlieklo do Zvolena a na Kováčovej popravilo. Po oslobodení, ale najmä po roku 1947, dochádza v dobrovoľnom hasičstve k veľkým reorganizáciám. Objavujú sa noví ľudia, nové mená. Vzniká hasičská dychová hudba, začne sa s výstavbou novej hasičskej sušiarne na hadice a potom aj s nadstavbou hasičskej zbrojnice… Ale to už načíname najnovšiu históriu hasičského zboru